Vápnenie pôd v koncepte regeneratívneho poľnohospodárstva Úrodnosť pôdy predstavuje trvalo udržateľnú schopnosť zabezpečovať najdôležitejšie biologické, chemické a fyzikálne pro- cesy, inými slovami povedané – schopnosť pôdy pomôcť rastlinstvu sprostredkovať príjem vody, vzduchu či živín. Pôda je o to úrodnejšia, čím lepšie plní túto úlohu svojimi prirodzenými vlastnosťami – hovoríme tu o prirodzenej úrodnosti. Pôda reaguje na rôzne druhy opatrení zameraných na jej zúrodnenie, ako napr. obrábanie, striedanie plodín, hnojenie atď. – tu hovoríme o získanej úrodnosti. Historicky patrilo medzi najdôležitejšie opatrenia zamerané na znovuobnovenie pôdnej úrodnosti vápnenie – „agrotechnický zásah“ starý viac ako 5 000 rokov.

Vápnenie bez rozmetadla – aplikácia vápenca spolu s hnojovicou alebo digestátom (Ne)Správne historické praktiky Sprievodným javom výraznejšieho rozvoja ťažkého priemyslu v období rokov 1960–1970 bol dostatok až prebytok vápenatých hmôt rôzneho druhu, ktoré sa začali intenzívne využívať v poľno hospodárstve. Išlo zvyčajne o tzv. vápenné nedopaly (vápenná krupica), odpadové hasené vápno rôzneho druhu a podobne. Ne dostatočné alebo žiadne odsírovanie spalín pri spaľovaní čierne ho uhlia bolo na jednej strane dôležitým zdrojom síry pre pôdu, no na druhej strane sa prostredníctvom kyslých dažďov podieľa lo na výraznom a hlavne veľmi rýchlom okysľovaní pôd. Vápnenie pôd páleným vápnom (CaO) alebo haseným vápnom Ca(OH)2 malo v tomto prípade svoj význam, keďže tieto materiály v porov naní s vápencom (CaCO3) neutralizujú kyseliny prakticky dvoj násobnou rýchlosťou. Cenou za tieto rýchle riešenia však boli výrazné straty živín pri spojenej aplikácii s umelými hnoji vami či maštaľným hnojom. V neposlednom rade to boli tiež výpadky v porastoch v dôsledku lokálne extrémne zvýšeného pH – ľudovo označovaného ako „spálenie pôdy“. „Spálenie“ bolo v prípade páleného vápna aj výsledkom neúmerného prekračo vania odporúčaných dávok, s cieľom navápniť na niekoľko rokov dopredu.

Rastlinnú výrobu vo vybraných lokalitách južnejších okresov sprevádza potreba prispôsobiť sa charakteristikám tamojších pôd. Ide o pôdy s neutrálnou až zásaditou reakciou (pH 6,8 a viac), s relatívne vysokým obsahom horčíka. Špecifikom týchto pôd býva náchylnosť na tvorbu pôdneho prísušku, či zhoršená schopnosť vsakovania nárazových zrážok. Osobitným prípadom sú oblasti, ktoré boli v minulosti intenzívne zavlažované – tu je badať nárast tzv. „zasolenosti“, teda vyšší obsah voľného sodí ka (Na+), ktorý spôsobuje nemalé ťažkosti. Dá sa povedať, že v týchto lokalitách je už voľným okom badať zhoršujúcu sa pôdnu štruktúru – tá je výsledkom nedostatočného nasýtenia pôdy jej základnou stavebnou látkou – vápnikom.

Popri cukrovej repe či lucerne, patrí repka k plodinám s naj vyšším ročným odberom vápnika z pôdy, a preto sa vápneniu pred zakladaním porastov venuje osobitná pozornosť. V po rovnaní s obilninami odčerpá repka z porastu viac ako dvoj násobné množstvo vápnika (Ca 2+ ). Repka odčerpá z pôdy ročne takmer 220 kg vápnika/ha, kým povedzme u obilnín je to približne 80–90 kg/ha. Kým v prípade horčíka (Mg 2+ ) nie je čerpanie až tak výrazné a pomer viac-menej vyrovnaný (rep ka 40 kg/ha, obilniny 30 kg/ha), presným opakom je čerpanie síry. Repka počas vegetácie odčerpá takmer 80 kg síry/ha, kým obilniny približne 20 kg/ha. Najjednoduchším spôsobom dodávania vápnika a horčíka zásobným spôsobom je realizácia vápnenia v pravidelných 1–3 ročných intervaloch. To isté platí aj v prípade síry, ktorú vieme do pôdy dodať zásobným spô sobom prostredníctvom vápnenia sádrovcom (CaSO 4 · 2H 2 O).