V roku 2026 do zoznamu škodcov vyskytujúcich sa na Slovensku pribudol nový nebezpečný, invázny a karanténny druh – krasoň jaseňový (Agrilus planipennis), ktorého prvý výskyt na území Slovenskej republiky oficiálne potvrdilo Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Prvý výskyt bol zaznamenaný v okolí obce Streda nad Bodrogom, následný prieskum potvrdil výskyt škodcu v ďalších 22 katastrálnych územiach.

Sója fazulová (Glycine max (L.) Merr.) sa v posledných rokoch stala významnou plodinou slovenského polnohospodárstva. Jej pestovanie zaznamenáva dynamický nárast – z pôvodných desiatok hektárov v 90. rokoch na súcasných viac ako 60–70 tisíc hektárov, pricom najväcšie plochy sú sústredené vo východnej a juhovýchodnej casti Slovenska. Sója je strategická plodina z hladiska výživy, krmovinárstva a potravinárstva, pretože jej semená obsahujú 35–40 % bielkovín s vysokou biologickou hodnotou a približne 20 % tuku s podielom esenciálnych mastných kyselín. Okrem toho je významným prerušovacom obilninárskych osevných postupov, zlepšuje štruktúru pôdy a fi xuje vzdušný dusík prostredníctvom symbiózy s baktériami rodu Rhizobium, čím znižuje potrebu minerálneho hnojenia.

Sója fazuľová (Glycine max) má svoje korene v severovýchod nej Číne, kde sa jej pestovanie začalo pred 3000 až 5000 rokmi. Z Číny sa sója šírila do okolitých ázijských krajín, predovšetkým do Kórey a Japonska, kde sa stala pevnou súčasťou tradičnej kuchyne a poľnohospodárstva. Napriek svojej dlhej histórii v Ázii, do Európy sa sója dostala pomerne neskoro, až v 18. storočí, a do Severnej Ameriky dokonca až v 19. storočí. Až s rozvojom priemyslu a objavom jej výnimočného zloženia, bohatého na olej a vysokokvalitných bielkovín, začala sója naberať na význame aj v západnom svete. V 20. storočí zažila sója obrovský nárast v pestovaní a spracovaní, stala sa kľúčovou plodinou v globálnom poľnohospodárstve a nenahraditeľnou surovinou pre potravinársky a krmivársky priemysel.

Efektívna biologická fi xácia dusíka je pre sóju kľúčová a významne ovplyvňuje jej potrebu externých zdrojov dusíka a výslednú úrodu. Jedným z najdôležitejších faktorov prostredia, ktorý má zásadný vplyv na tento proces, je pôdna reakcia.
Pôdna reakcia, vyjadrovaná hodnotou pH, predstavuje záporný dekadický logaritmus aktivity vodíkových iónov v pôdnom roztoku alebo pôdnom výluhu. Rozlišujeme aktívnu pôdnu reakciu (meranú vo vodnom výluhu) a výmennú pôdnu reakciu (meranú vo výluhu KCl alebo CaCl2 ). So zvyšujúcim sa množstvom vodíkových iónov v pôde sa pH pôdy znižuje, čím sa stáva kyslejšou. Naopak, ak prevládajú ióny OH-, pH pôdy sa zvyšuje a pôda sa stáva zásaditou resp. alkalickou.

Sója fazuľová (Glycine max) má svoje korene v severovýchodnej Číne, kde sa jej pestovanie začalo pred 3000 až 5000 rokmi. Z Číny sa sója šírila do okolitých ázijských krajín, predovšetkým do Kórey a Japonska, kde sa stala pevnou súčasťou tradičnej kuchyne a poľnohospodárstva. Napriek svojej dlhej histórii v Ázii, do Európy sa sója dostala pomerne neskoro, až v 18. storočí, a do Severnej Ameriky dokonca až v 19. storočí. Až s rozvojom priemyslu a objavom jej výnimočného zloženia, bohatého na olej a vysokokvalitných bielkovín, začala sója naberať na význame aj v západnom svete. V 20. storočí zažila sója obrovský nárast v pestovaní a spracovaní, stala sa kľúčovou plodinou v globálnom poľnohospodárstve a nenahraditeľnou surovinou pre potravinársky a krmivársky priemysel.

Vápnenie ovocných sadov je v porovnaní s klasickou poľnou výrobou niekoľkonásobne zložitejší proces, vyžadujúci si zohľadnenie jednotlivých limitov pestovaných drevín. S ohľadom na špecifiká ovocinárstva je rovnako nevyhnutné detailné poznanie jednotlivých vlastností používaných vápenatých materiálov. Pozitívne výsledky sa dosahujú relatívne pomalým tempom, avšak v prípade výberu správnych vápenatých hmôt a voľby správnej agrotechniky ide zvyčajne o zlepšenia trvalejšieho charakteru.