Sója fazuľová (Glycine max) má svoje korene v severovýchod nej Číne, kde sa jej pestovanie začalo pred 3000 až 5000 rokmi. Z Číny sa sója šírila do okolitých ázijských krajín, predovšetkým do Kórey a Japonska, kde sa stala pevnou súčasťou tradičnej kuchyne a poľnohospodárstva. Napriek svojej dlhej histórii v Ázii, do Európy sa sója dostala pomerne neskoro, až v 18. storočí, a do Severnej Ameriky dokonca až v 19. storočí. Až s rozvojom priemyslu a objavom jej výnimočného zloženia, bohatého na olej a vysokokvalitných bielkovín, začala sója naberať na význame aj v západnom svete. V 20. storočí zažila sója obrovský nárast v pestovaní a spracovaní, stala sa kľúčovou plodinou v globálnom poľnohospodárstve a nenahraditeľnou surovinou pre potravinársky a krmivársky priemysel.

Efektívna biologická fi xácia dusíka je pre sóju kľúčová a významne ovplyvňuje jej potrebu externých zdrojov dusíka a výslednú úrodu. Jedným z najdôležitejších faktorov prostredia, ktorý má zásadný vplyv na tento proces, je pôdna reakcia.
Pôdna reakcia, vyjadrovaná hodnotou pH, predstavuje záporný dekadický logaritmus aktivity vodíkových iónov v pôdnom roztoku alebo pôdnom výluhu. Rozlišujeme aktívnu pôdnu reakciu (meranú vo vodnom výluhu) a výmennú pôdnu reakciu (meranú vo výluhu KCl alebo CaCl2 ). So zvyšujúcim sa množstvom vodíkových iónov v pôde sa pH pôdy znižuje, čím sa stáva kyslejšou. Naopak, ak prevládajú ióny OH-, pH pôdy sa zvyšuje a pôda sa stáva zásaditou resp. alkalickou.

Sója fazuľová (Glycine max) má svoje korene v severovýchodnej Číne, kde sa jej pestovanie začalo pred 3000 až 5000 rokmi. Z Číny sa sója šírila do okolitých ázijských krajín, predovšetkým do Kórey a Japonska, kde sa stala pevnou súčasťou tradičnej kuchyne a poľnohospodárstva. Napriek svojej dlhej histórii v Ázii, do Európy sa sója dostala pomerne neskoro, až v 18. storočí, a do Severnej Ameriky dokonca až v 19. storočí. Až s rozvojom priemyslu a objavom jej výnimočného zloženia, bohatého na olej a vysokokvalitných bielkovín, začala sója naberať na význame aj v západnom svete. V 20. storočí zažila sója obrovský nárast v pestovaní a spracovaní, stala sa kľúčovou plodinou v globálnom poľnohospodárstve a nenahraditeľnou surovinou pre potravinársky a krmivársky priemysel.

Vápnenie ovocných sadov je v porovnaní s klasickou poľnou výrobou niekoľkonásobne zložitejší proces, vyžadujúci si zohľadnenie jednotlivých limitov pestovaných drevín. S ohľadom na špecifiká ovocinárstva je rovnako nevyhnutné detailné poznanie jednotlivých vlastností používaných vápenatých materiálov. Pozitívne výsledky sa dosahujú relatívne pomalým tempom, avšak v prípade výberu správnych vápenatých hmôt a voľby správnej agrotechniky ide zvyčajne o zlepšenia trvalejšieho charakteru.

Hlavné symptómy choroby: prejavujú sa najmä v letných mesiacoch

ZDROJ INFEKCIE
napadnuté kry viniča, infi kované sadenice viniča
Spôsob prenosu:
infi kovanými sadenicami, najmä však prenášačom (vektorom)
cikádkou viničovou (Scaphoideus titanus)

Aktívny vývoj vektora:
15. máj–september
• Vajíčka (veľkosť 0,3 × 1,3 mm) v kôre 2-ročného dreva (august–máj)
• Larválne štádiá (veľkosť 1,5–5,5 mm) (máj–júl)
• Dospelec–imágo (veľkosť 5,5–6,5 mm) (jún–október)
• Počet generácií za rok – 1 generácia
Povinnosť: pri podozrení výskytu choroby (symptómy na kroch) treba kontaktovať fytoinšpektora ÚKSÚP-u (je to karanténna choroba)

Vápnenie vinohradu patrí k základným agrotechnickým zásahom, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú celkovú životaschopnosť viniča – túto problematiku vo svojich prácach veľmi podrobne rozpracoval Ing. Gašpar Vanek, dlhoročný vedecký pracovník vtedajšieho Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho. Tento vzácny človek po sebe zanechal množstvo poznatkov podložených praktickými prevádzkovými pokusmi na takmer všet kých druhoch pôd. Celoživotné výsledky jeho výskumov poukazujú na 3 základné pozitíva pravidelného vápnenia vinohradov, ktorými sú stabilná pôdna štruktúra a príjem živín, prirodzená obranyschopnosť, či dosahovanie harmonického zloženia hrozna a senzorických (organoleptických) vlastností vína.