Historické nezrovnalosti
„Vápnením bohatnú otcovia, ale chudobnejú synovia“, alebo „kto vápni pôdu, okráda synov na úrode“. S týmto príslovím starým skoro 150 rokov sa pravdepodobne väčšina z nás už stretla. Koncom 18. storočia otcovia našich starých otcov odpozorovali, že ak na pole vyviezli prach zo slieňa, pôda sa v najbližších rokoch stala úrodnejšou, a v čase žatvy zozbierali z poľa podstatne viac. Dnes vieme, že aplikácia slieňa (ílovito-vápencovej horniny) upravila chemizmus pôdy – odstránila kyslosť, zlepšila pôdnu štruktúru, a čo je podstatné – mobilizovala čerpanie živín. Samozrejme, v tej dobe sa dodávkou dostatočného množstva živín nik nezaoberal, a skutočne mohlo dôjsť k situácii, že pravidelným vápnením sa po 20-tich rokoch výborných výnosov začala prejavovať potreba ich doplnenia. Dnes máme za sebou desiatky rokov skúseností, ktoré nám dokazujú, že zlepšiť čerpanie živín je naozaj možné predovšetkým vápnením. Vápnenie nám umožňuje dosahovať výnosy, ktoré nie je možné dosiahnuť jednostrannou aplikáciou hnojív (aj vysokých dávok), či opatreniami na ochranu rastlín. Vápnenie sa veľmi významným spôsobom podieľa na zvyšovaní obsahu humusu, ktorý robí pôdu skutočnou zásobárňou živín. Vyššie spomenuté príslovie by dnes teda malo inú formu, a teda že „nevápnené pôdy sa stávajú vyčerpanými pôdami, ktoré vytvárajú chudobných otcov a ešte chudobnejších synov“.
